Ľudia, život, svet a tak...

Sodoma a Gomora boli podľa Starého Zákona mestá zničené Bohom ako trest za hriechy ľudí, ktorí v nich žili. Skúsme sa zamyslieť nad tým, kde žijeme teraz, mnohé storočia po tejto biblickej katastrofe. Nepripomína nám dnešný svet tieto povestné mestá?

Asi mi chýbajú tie časy, ktoré som zažila iba ako dieťa. Tie, kedy bolo manželstvo sľub a rozhodnutie na celý život, keď boli aj neplánované deti prijaté s láskou a oddanosťou, keď bol rozvod raritou, keď bola rodina tvorená mamou, otcom a deťmi...

A ako to vyzerá teraz? Mladí ľudia sa nesobášia – a ak náhodou áno, „v dobrom aj v zlom“ už neznamená nič, do dvoch z troch vzťahov patrí nevera, nebyť promiskuitný je čudné, neplánovaných detí sa snažíme zbaviť ešte predtým, než vôbec uzrú svetlo sveta, tak ako aj starých a chorých, ktorí podľa „ľudského“ chápania už naplnili svoj potenciál a sú nepotrební, deti sa vyrovnávajú so skutočnosťou, že majú mamu, otca, nevlastnú mamu, nevlastného otca, prípadne ešte lepšie – dve mamy alebo dvoch tatinov...

A ďalej? Ľudia sa nenávidia, klamú, podvádzajú, hľadia len na seba a na svoj prospech a to často za prekračovania všetkých hraníc. Chcú žiť ľahko, čo najľahšie. Prečo by si mali vybrať ťažšiu cestu? Niečo obetovať? Pred niečím pokorne skloniť hlavu? To predsa nie je dostatočne pohodlné a „in.“

Kde sme nechali mravnosť? Cit? Svedomie? Nemyslím to kresťanské, takto to selektovať nechcem... Mám na mysli to prirodzené, ľudské, to, čo by mal mať v sebe každý človek. Úctu k životu. Úctu k sebe. Úctu k človeku. Úctu k ľudstvu. K prírode. K Bohu...

Okrem hore opísanej psychosociálnej a morálnej katastrofy samozrejme nezabudnime spomenúť ako človek – pán tvorstva bezohľadne ničí všetko živé okolo seba, počnúc prírodou, končiac sebou samým.

Na jednej strane vidíme, teda pokiaľ pred týmito faktami nezatvárame oči, v akej špine žijeme, no na strane druhej, nesnažíme sa ju „vyčistiť,“ práve naopak, ešte k nej pridávame, pretože byť taký je predsa normálne...

A k čomu to všetko vedie? Dennodenne sme svedkami katastrof. Či už ide o vykoľajené vlaky, hromadné autonehody, ničivé zemetrasenia, požiare, záplavy, neznesiteľné mrazy a horúčavy, ktoré majú na svedomí mnohé nevinné životy, alebo široké spektrum depresií a psychických porúch nachádzajúcich svoje korene práve v narušených vzťahoch a narcistickom životnom štýle.

Nesnaží sa nám Boh (alebo príroda –  ako chcete) niečo naznačiť? Že na bohémskom živote, ktorý s úsmevom na perách žijeme asi niečo nebude v poriadku?

Dostali sme Zem. No nenašli sme potrebu chrániť ju...

Dostali sme život. Ale nepochopili sme správne jeho pominuteľnosť...

Dostali sme blízkych. No nenaučili sme sa vidieť ich hodnotu...

Dostali sme slobodu. Ale neobjavili zodpovednosť...

 

Čo sa týka konca sveta, ktorý som spomenula v nadpise, nikdy som neverila žiadnym vešteckým predpovediam, no neverím ani tomu, že Zem a život a ľudia na nej tu budú večne. Kedy sa to tu všetko skončí, nevie nikto. No pozrime sa na to takto... Ako veľmi sa život mení? Neskutočne. So žiaľom však musíme konštatovať, že z tých skutočne dôležitých vecí sa nezlepšuje ani jedna. Práve naopak.

Za jeden z príznakov blížiaceho sa konca alebo aspoň veľkej zmeny môžeme považovať prírodu, ktorá sa nám smeje do tvárí a ukazuje nám, aký je človek proti nej malý – a to i napriek všetkým jeho schopnostiam a vymoženostiam.

Za ďalší, možno dokonca dôležitejší príznak považujem rozpad vzťahov –  to, čo som opísala ako psychosociálnu a morálnu katastrofu.

Preto sa pýtam: Kedy začne byť slobodný človek i človekom zodpovedným? Kedy objaví mravy, svedomie, pokoru a  úctu? Skúsme to objaviť predtým, než nás Boh (alebo príroda) potrestá ako spomínané biblické mestá. Pomaly ale isto začína byť neskoro... Panta rhei...